Projekt hľadá odpoveď na otázku, ako sa vyvíjali zobrazovanie resp. interpretácia obdobia druhej svetovej vojny, najvýznamnejšieho referenčného bodu národnej historickej pamäte, v historických múzeách Poľskej republiky po zmenách roku 1989.

Predmetom výskumu sú regionálne a mestské historické múzeá ako aj inštitúcie, nárokujúce si celonárodný význam. Analýza sa zaoberá koncepciami a obsahom (stálych) výstav a technikami, ktoré sa pri nich používajú. Zvláštna pozornosť sa venuje diachrónnemu vnímanium vývinu a zmien v stvárňovaní jednotlivých tém ako aj využívaniu národnej, náboženskej a politickej symboliky v muzeálnych prezentáciách. Zohľadňuje sa navyše aj inštitucionálny a právny rámec vytvárania poľských múzeí.

Výskumný projekt si kladie nasledujúce otázky: dá sa v rámci historických múzeí s rozličným geografickým rádiom/zameraním pozorovať tendencia k jednotnému naratívu? Existujú regionálne alebo lokálne sa odlišujúce interpretačné vzory? Ktoré skupiny sa v rámci jednotlivých naratívov integrujú resp. vylučujú? Ktoré udalosti sa na výstavách zdôrazňujú a ktoré sa, naopak, netematizujú? Vyznačujú sa poľské múzeá hierarchizáciou v zmysle interpretačných normatívov? Akú úlohu tu zohráva zakladanie nových múzeí? Aký vplyv majú nové vedecké poznatky a spoločenské a politické diskusie a aktéri na obsahy a koncepcie výstav?

Spomínanie na okupáciu v čase „Veľkej vlasteneckej vojny“ sa v rámci bieloruskej inštrumentalizácie histórie prezentuje ako vizitka štátu a predstavuje základný kameň nacionalistického naratívu hrdinov a obetí.

Dizertačný projekt skúma muzealizáciu spomínania na nacistickú okupáciu v oblasti múzeí, pamiatok a pamätníkov. Keďže partizánsky mýtus bol v Bieloruskej socialistickej sovietskej republike mimoriadne rozšírený a od rozpadu ZSSR Bielorusko patrí medzi republiky, ktoré sa v tejto oblasti dištancovali od sovietskej minulosti iba v náznakoch, sústreďuje sa pozornosť predovšetkým na reprezentácie partizánskeho odboja. Výskum však zahŕňa aj miesta, pripomínajúce holokaust ako aj muzealizáciu zničených miest.

Výskumný projekt si kladie nasledujúce otázky: čím sa vyznačujú muzeálne reprezentácie „Veľkej vlasteneckej vojny“ v Bieloruskej republike? Akým spôsobom pamätníky partizánom, pamiatky a múzeá konštituujú a inscenujú národ? V akom vzťahu sú pamätné miesta partizánskeho odboja k iným pamätným miestam, pripomínajúcim nemeckú okupáciu? Prostredníctvom ktorých historicko-kultúrnych symbolov sa v povojnovom období muzealizoval a pripomínal holokaust? Akú úlohu hrajú tieto miesta v procese sprostredkovania histórie a v oblasti turizmu?

Výskum zohľadňuje aj inštitucionálny rámec a techniky prezentácie skúmaných inštitúcií ako aj sociálne praktiky a iniciatívy v oblasti spomínania, ktorá je mimo pôsobnosti štátu. Zásadnou je otázka kontinuít a diskontinuít, prejavujúcich sa v Bieloruskej republike v oblasti muzealizácie druhej svetovej vojny počas zlomových rokov 1989/91.

Na území Českej republiky sa v súčasnosti nachádza vyše tisíc pamätníkov a pamätných miest, pripomínajúcich históriu druhej svetovej vojny alebo obete tohto konfliktu. Tieto pamätníky majú rozličné formy – od jednoduchých pamätných dosiek až po monumentálne pomníky, ktoré boli vybudované predovšetkým v čase komunistickej diktatúry a nezriedka interpretovali historické udalosti vo vtedajšom ideologickom kontexte. Niektoré pamätníky a pomníky boli odstránené, pretože nezodpovedali danej politickej situácii.
 
Cieľom projektu je analýza spomínania na udalosti druhej svetovej vojny (vrátane holokaustu) v Československu/Českej republike po roku 1945. Predmetom výskumu bude jazyk pamätníkov – to znamená výrazy, ktoré sa používali v týchto desaťročiach a spôsob, akým sa menil jazyk, resp. ako bol ovplyvňovaný vládnucim režimom. Projekt má ukázať, ako boli označovaní vinníci a obete (napr. „okupanti“, „fašisti“, „židovskí spoluobčania“), ktoré skupiny obetí sa uprednostňovali a ktoré, naopak, zamlčovali (napr. ako sa spomína na účasť sudetských Nemcov na protinacistickom odboji). Ďalej bude analyzované vizuálne stvárnenie pamätníkov (m. i. sochy alebo reliéfy vojakov, plačúce ženy) a symboly, ktoré sa na nich opakovane objavujú. Zvláštna pozornosť bude venovaná odstráneným a zmiznutým pamätníkom (hlavne po roku 1948 a po roku 1990).

 Výskum nebude zahŕňať len samé pamätníky, ale aj kontext, v ktorom vznikli. U pamätníkov z komunistického obdobia sa bude sledovať miera deformácie historických udalostí (napr. pamätníky v oblastiach, ktoré boli oslobodené americkou armádou, ale ďakujú za oslobodenie sovietskej armáde). Projekt sa okrem toho usiluje opísať spôsob, akým pamätníky a pamiatky ovplyvňujú diskurz o dejinách druhej svetovej vojny ako aj ich príspevok k vytváraniu kolektívnej pamäte českej spoločnosti na túto periódu dejín.

Predmetom výskumu je vizuálny rozmer spomínania na holokaust v médiách nacionalistickej reprezentácie a didaktiky dejepisu po roku 1945 (výstavy v múzeách a pamätníkoch, katalógy, učebnice dejepisu a tlač).

Diachrónna analýza je zameraná na vnímanie a stvárňovanie poľsko-židovských vzťahov počas druhej svetovej vojny zo strany Poliakov. Poľsko bolo pred vojnou centrom európskeho židovstva; počas vojny sa stalo javiskom jeho vyhubenia nacistami. V Poľskej ľudovej republike sa na utrpenie poľského národa spomínalo ako na utrpenie „prvej obete nacizmu“. Po systémových zmenách v roku 1989 boli zverejnené výsledky novšieho historického výskumu a reflektoval sa naratív antifašizmu; prehodnotenie interpretácie poľských dejín v zmysle martýria, ktoré sprevádzalo tento obrat, vyvolalo vo verejnosti prudké diskusie. Kontroverzie sú podnecované predovšetkým polyvalentnými vzťahmi medzi Poliakmi a Židmi počas druhej svetovej vojny.

Výskum zohľadňuje aj kontinuity a diskontinuity vizuálnej reprezentácie holokaustu v momente transformácie výkladu dejín. Integrálnou súčasťou projektu, pohybujúceho sa medzi vedou o výtvarnom umení a spoločenskými vedami, je metodologický príspevok k analýze vizuálnych diskurzov.

Projekt sa zaoberá súčasnými formami spomínania v múzeách na miestach bývalých koncentračných táborov a táborov smrti.

Analýza zahŕňa jednak stále expozície Štátneho múzea Osvienčim-Birkenau, Štátneho múzea Majdanek a jeho expozitúry v Bełżecu, Štátneho múzea Stutthof ako aj Múzea boja a martýria v Treblinke. Plánujú sa rozhovory s vedením a spolupracovníkmi týchto inštitúcií, ktoré majú poskytnúť detailné informácie o vzniku súčasných výstav, ich pozadí a prípadne o pripravovaných zmenách.

Okrem toho sa plánuje výskum miest masovej likvidácie a pamätníkov koncentračných táborov v ďalších krajinách. V centre záujmu sa nachádzajú predovšetkým pamätníky v českom Terezíne a v nemeckom Buchenwalde. Tieto príklady majú tematizovať prístup k muzealizácii holokaustu v krajinách susediacich s Poľskom, čím sa odhalia prípadné podobnosti a rozdiely.

Plánovaný výskumný projekt sa zaoberá vývinom muzeálnej prezentácie druhej svetovej vojny v kontexte historicko-politických zmien v Litve po osamostatnení od Sovietskeho zväzu. Jeho zámerom je odhaliť historicko-kultúrne symboly, ktoré v čase sovietskej vlády formovali verejný diskurz a vytvárali štátny kánon spomínania na "Veľkú vlasteneckú vojnu".

So zmenenou kultúrou spomínania po roku 1989 stratilo pripomínanie druhej svetovej vojny historicko-politický potenciál a muselo ustúpiť témam, ktoré mali zjavne protisovietske zameranie a šírili predstavu Litvy ako obete. V súčasnosti sa druhá svetová vojna na štátnej úrovni tematizuje najmä v kontexte pripomínania holokaustu a nadobúda vizuálnu a materiálnu podobu výlučne na miestach, ktoré súvisia s masovým vraždením židovských občanov. Zreteľne sa tu prejavuje vizuálne miešanie naratívu obetí holokaustu, pre ktorý je príznačná emocionalizujúca a identifikačná didaktika, s naratívom litovských obetí sovietskeho teroru. Okrem aktuálneho, štátom podporovaného diskurzu je tu navyše prítomné pripomínanie vojny zo strany ďalších kolektívov (vojnoví veteráni, transnacionálne siete), ktoré majú vlastný vizuálny a rituálny charakter. Projekt venuje pozornosť aj muzeálnej prezentácii druhej svetovej vojny na oficiálnej historicko-politickej úrovni ako aj na úrovni neštátnej, sociálnej pamäte dnešnej Litvy.