Projekt sa zaoberá problematikou špecifického príspevku jednej zo skupín obetí k vyrovnávaniu sa s nacizmom v NDR. Jeho témami sú manévrovací priestor, motívy a ciele angažovanosti tejto skupiny, jej zaradenie do historicko-politického kontextu a v neposlednom rade jej sebavnímanie ako aj formy reprezentácie a artikulácie jej požiadavok.

Vznik a vývin Výboru protifašistických odbojárov v NDR si zaslúži pozornosť napriek tomu, že manévrovací priestor tejto organizácie, blízkej SED, nemohol byť na pozadí studenej vojny veľmi veľký. Jednou z príčin je skutočnosť, že tento prípad veľmi názorne ukazuje politickú motiváciu reflektovania záujmov rozličných skupín obetí. Okrem toho sa tu prejavuje inštrumentalizácia jednej skupiny obetí na úkor iných skupín.

Prostredníctvom analýzy inscenovania a diskurzívneho charakteru sviatku obetí fašizmu projekt hľadá odpoveď na otázku, či bol diskurz Výboru obetí v období do osemdesiatych rokov 20. storočia skutočne natoľko monolitný, ako by sa v prípade takejto organizácie dalo očakávať. Bol Výbor vôbec organizáciou obetí, alebo len platformou predpísaného obrazu hrdinov politického odboja voči nacizmu?

K. Erik Franzen

Medzi štátnym tabu a židovským záväzkom pripomínať: dizertačný projekt sa zaoberá „židovským“ spomínaním na druhú svetovú vojnu a holokaust.

Meniace sa možnosti, formy a hranice tejto menšinovej kultúry spomínania v prostredí komunistického štátu sú skúmané v relatívne dlhom časovom rozmedzí, od roku 1945 až do začiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia. Týmto spôsobom vyniknú sémantické kontinuity a zmeny ako aj diskurzívne pravidelnosti a zlomy: aký bol vzťah medzi štátnou inštrumentalizáciou dejín zo strany socialistického Československa, kultúrou spomínania väčšinovej spoločnosti a spomienkami Židov? V čom sa prelínali a čím sa odlišovali antifašistický a bojovný obraz dejín a dlho nenápadné vyrovnávanie sa československých Židov s holokaustom – a najmä: dajú sa medzi nimi nájsť vzájomné referencie a závislosti?

Zvolený prístup chce doplniť analýzu kultúr spomínania, ktorá často postupuje v zmysle politických dejín, o „sociálne dejiny spomínania“ (Peter Burke), ktoré by zohľadnili rozličné „spoločenstvá spomínania“, ktoré sú navzájom zároveň v kontakte i v konflikte.

Dizertačný projekt sa zaoberá organizáciami obetí, založenými alebo obnovenými po roku 1989, a ich diskurzom.

Veľmi rozdielna politická situácia v oboch skúmaných krajinách v rokoch druhej svetovej vojny výrazne ovplyvnila neskoršiu kultúru spomínania, ktorá je analyzovaná na príklade nasledujúcich organizácií: Český svaz bojovníků za svobodu, Terezinská iniciativa, Výbor pro odškodnění romského holokaustu, Kruh občanů České republiky vyhnaných v roce 1938 z pohraničí na českej strane a Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, Hidden Child a Združenie väzňov nacistických koncentračných táborov na slovenskej strane.

Projekt analyzuje a porovnáva vývin kultúr spomínania a diskurzov obetí v prostredí uvedených zväzov a združení. Detailný výskum je venovaný hlavne vývinu, definícii a sémantike pojmu obete v jednotlivých zväzoch a združeniach, ich sebavnímaniu a vnímaniu iných skupín obetí ako aj väčšinovej spoločnosti.

Cieľom projektu je prinajmenšom znížiť deficity vo výskume tematických oblastí diskurzu a organizácie obetí, ktoré sa týkajú tak Českej ako aj Slovenskej republiky.

Dizertačný projekt v porovnávacej perspektíve ukazuje, ako sa od roku 1945 v Československu resp. v Česku a Poľsku rozvíjali diskurzy o nútených prácach pre nacistický režim.

Ľudia, ktorí boli nasadení na nútené práce v nacistickom Nemecku, nemali v komunistických štátoch oficiálny štatút obete. Uprednostňované boli spomienky na hrdinský boj proti nacistickému Nemecku, a údajne pasívne obete preto nezodpovedali štátom podporovaným diskurzom legitimity. Aj napriek tomu po roku 1945 vznikali beletristické diela, biografické svedectvá a vedecké štúdie, ktoré osvetľujú prístup k tejto téme.

Aký obraz nútených prác a nútene nasadených rozvíjali? A ako vplývali na neskorší štatút obetí postihnutých, na uznanie ich utrpenia a na ich požiadavky na odškodnenie? V dôsledku systémových zmien mohli bývalí nútene nasadení zakladať vlastné organizácie. Tieto ako záujmové združenia presadzovali požiadavky na odškodnenie a súčasne pôsobili ako spomienkové spoločenstvá. Do akej miery sa v deväťdesiatych rokoch zapájali do diskurzu spomínania na druhú svetovú vojnu a ako presadzovali svoje požiadavky?

Projekt sleduje politické pôsobenie spomienok a kladie si otázku, či a ako sa tieto združenia stotožňovali s diskurzom o národnej identite svojich krajín.