Útek a vysídlenie viac ako dvanástich miliónov ľudí z východonemeckých jazykových oblastí predstavuje pravdepodobne najvýznamnejšiu zlomovú udalosť v novodobých dejinách nemeckého jazyka. Hoci prisťahovalectvo utečencov a vysídlencov na územie neskoršej SRN a NDR úplne rozvrátilo štruktúru tamojších jazykových spoločenstiev, doteraz sa jazykové dôsledky náhlej imigračnej vlny na prisťahovalecké regióny takmer vôbec neskúmali. Na príklade regiónu Meklenbursko, ktorý bol po druhej svetovej vojne mimoriadne formovaný prisťahovalectvom, sa podarilo túto  medzeru vo výskume na širokom empirickom základe vyplniť.

Cieľom výskumného projektu je rekonštruovať komplexné jazykové kontaktové situácie, ktoré vznikli v dôsledku prisťahovalectva na nárečovej a hovorovej (regiolektálnej) úrovni, ako i sledovať ich funkčné posuny a evalvačné hodnotiace prehodnotenia (Fachbegriff notwendig)  v priebehu povojnových desaťročí až po súčasnosť. Jednou z dôležitých otázok je, do akej miery prisťahovalectvo vysídlencov vyvolalo zmeny v individuálnom, rodinnom a miestnom používaní jazyka a generačnom porovnaní viedlo k novým modelom osvojovania si jazyka i jeho sprostredkovania. Taktiež je potrebné preskúmať, či sa jednotlivé skupiny obyvateľstva líšia vo vnímaní kontaktových variet a do akej miery sa v priebehu povojnových desaťročí v súvislosti s varietami zmenil postoj skúmaných osôb k jazyku v ich evalvačných kritériách a hodnoteniach.

Empirickým základom štúdie sú biografické a jazykovo-biografické rozhovory uskutočnené v rokoch 2010 až 2015 s celkovo 90 vysídlencami a bývalými obyvateľmi ako i ich potomkami. Obsahovo-analytické vyhodnotenie tejto štúdie poskytuje plnohodnotný základ pre ústnu jazykovú históriu povojnových desaťročí, diferencovanú lokálne, sociálne a podľa variety. Archívny výskum sociálnych dejín skúmaných komunikačných priestorov dopĺňa a trianguluje v rozhorovoch vypovedané subjektívne spomienky na dejiny prisťahovalectva vysídlencov a ich jazykové dôsledky.