"Národnosť sa prakticky prejavuje jazykom, najmä hovorovým jazykom (materinský jazyk); štatistika národov sa určuje podľa jazyka, gramatici skúmajú, do akej miery sa dialekty odlišujú od skutočných jazykov."
(Masaryk, Tomáš G.: Nová Evropa, 1920)

Tomáš G. Masaryk niekoľkými vetami vyjadril podmienenosť jazyka a národa, ktorá bola z pohľadu jeho súčasníkov samozrejmosťou. Predstava prvého československého prezidenta o kvázi prirodzenom spojení používateľom nejakého jazyka a z neho odvoditeľnej kategórie národa však nebola ani mimo východnej strednej Európy neznámou veličinou.

Naopak, v priebehu 19. a raného 20. storočia sa  v celej Európe množili pokusy štandardizovať a kodifikovať „malé“, dovtedy nespisované, alebo len v marginálnej podobe spisovné jazyky. Zámerom nebolo iba rozšíriť okruh ich pôsobenia na dovtedy „uzavreté“ oblasti, napríklad školu a vedu, ale aj na nárast ich prestíže u verejnosti. Je príznačné, že tieto kodifikačné procesy sa často prelínali s úsilím o kultúrnu a politickú autonómiu.

Zámerom tohto projektu je komparatívna analýza procesu štandardizácie a kodifikácie troch „malých“ jazykov západnej a východnej (strednej) Európy – okcitánčiny, jidiš a bieloruštiny z pohľadu dejín vedy a kultúry. V popredí pritom stoja aktivity v širšom zmysle vedeckých, resp. kultúrnopolitických inštitúcií, ktoré sa venovali aktívnej podpore „svojho“ jazyka: v roku 1854 založenej Felibrige, ktorá chcela vytvoriť jednotný okcitánsky štandard jednak prostredníctvom vlastnej spisovateľskej činnosti ako aj podporou slovníkových aktivít; YIVO sídliaca v medzivojnovom Vilniuse, ktorá sama seba nechápala len ako vedecké centrum sveta jidiš, ale aj ako „priekopníčku nacionalizmu diaspóry“ a redakciu časopisu Naša Niva (Naše pole), raného orgánu bieloruského národného hnutia zdôrazňujúceho (ľudový) jazyk