V dôsledku urýchlenej industrializácie NDR sa od päťdesiatych rokov z malého mesta Hoyerswerda stalo „druhé socialistické mesto“ – hneď po Eisenhüttenstadte. Vybudovanie kombinátu na spracovanie uhlia „Schwarze Pumpe“ (Čierna pumpa) v regióne Cottbus (základný kameň bol položený roku 1955), najväčšej priemyselnej investície v NDR na prelome 50. a 60. Rokov znamenalo prísľub nových pracovných miest a bytov. Neďaleká Hoyerswerda sa stala obytným komplexom „Čiernej pumpy“, kde po dobudovaní bývalo v panelových domoch asi 70 000 ľudí – medzi nimi veľa vysťahovalcov, prevažne zo Sliezska a z Československa.

Mesto migrantov Hoyerswerda bolo plánovalé v duchu politickej ideológie: „nový priestor“ pre „nového človeka“. Koniec studenej vojny priniesol fázu politickej, ekonomickej a spoločenskej transformácie v zjednotenom Nemecku. Z Hoyerswerdy sa stalo „shrinking city“: v roku 2011 malo mesto už len 36 000 obyvateľov.

V kontextoch novovznikajúcej pluralitnej a demokratickej mestskej society po roku 1989, resp. dnes prekonaných historických (veľkých) príbehov z doby reálneho socializmu sa predmetom analýzy stávajú procesy spomínania, ktoré sa rozvíjali v interakcii na lokálnej úrovni pôsobiacich aktérov, napr. miestnych strán, združení migrantov a iných spolkov, (občianskych) iniciatív, ako aj mestských inštitúcií ako magistráty, múzeá a archívy. Tým sa do pozornosti dostávajú mediálne sprostredkované kolektívne akty spomínania (pamätné podujatia, verejné prejavy, písomné dokumenty, výstavy) ako aj diskusie o spomínaní v združeniach samých.

Do akej miery sa na lokálnej úrovni odrážajú celonárodné „veľké“ diskusie o procesoch (nútenej) migrácie? Vytvárajú sa v Hoyerswerde aspoň čiastočne „nezávislé“ formy spomínania? Akú funkciu majú spomienky na xenofóbne výtržnosti zo septembra 1991, ktoré z Hoyerswerdy urobili synonymum násilia pravicových extrémistov vo východnom Nemecku? Ako to súvisí so skúsenosťami útlaku a utrpenia z čias komunizmu? Okrem toho treba venovať pozornosť kolektívnemu spomínaniu Zväzu lužických Srbov „Domowina“, ktorý bol v Hoyerswerde založený už v roku 1912.

K. Erik Franzen

Udalosti rokov 1938–1947 priniesli mestu Košice výraznú zmenu národnostnej skladby obyvateľstva, zapríčinenú niekoľkými vlnami nútenej migrácie. Po Viedenskej arbitráži a následnom obsadení mesta maďarským vojskom na jeseň 1938 najprv utiekla časť slovenských a českých obyvateľov; v roku 1944 bolo do koncentračných táborov deportované židovské obyvateľstvo; po skončení vojny boli následne vyhnaní, vymenení či inak dislokovaní mnohí Maďari a Nemci. Na sklonku 40. rokov 20. storočia tak boli Košice z hľadiska etnicity výrazne homogénnejšie, než pred začiatkom vojny.

Cieľom môjho výskumného projektu je skúmať pluralitu kultúr pamäti nedobrovoľných migrácií odohrávajúcich sa v Košiciach v období druhej svetovej vojny a krátko po nej. Kultúry pamäti chcem analyzovať tak na individuálnej, ako aj na inštitucionálnej úrovni, pričom nemožno opomenúť širší kontext lokálnych menšinových dejín a spomienkových praktík viazaných k druhej svetovej vojne. V rámci projektu sa pokúsim rekonštruovať vývoj politík pamäti v priebehu ostatných troch desaťročí. Na základe interview so svedkami a so zúčastnenými aktérmi tohto diania, ako aj s použitím ďalších dostupných materiálov, sa pokúsim osvetliť napätia a dilemy, ktoré vývoj politík pamäti charakterizujú. Štúdium transformácie kultúr pamäti sa zameria na tri základné (a do značnej miery prepletené) roviny: 1) individuálna pamäť (“pamäti”) a naratívy tradované v rodinách zasiahnutých nedobrovoľnou migráciou; 2) kultúry pamäti vzťahujúce sa k jednotlivým etnicky vymedzeným komunitám a ich organizáciám; 3) oficiálny historický naratív tak, ako sa odráža v oficiálnej politike mesta, v činnosti verejných inštitúcií a v podobe verejného priestoru.

Hlavné výskumné otázky:

Ako si rodiny zasiahnuté nútenou migráciou v období 1938-1947 spomínajú na život v Košiciach či mimo nich v tomto období?

Do akej miery a v akej forme je táto pamäť odovzdávaná mladším generáciám?

Akú rolu zohrávajú občianske organizácie pri formovaní a podpore jednotlivých kultúr pamäti?

Systematický rozvoj mesta Lodž na centrum textilného priemyslu v strednej Európe sa začal po roku 1820. Nasledujúci ekonomický rozmach a razantný rast obyvateľstva prispeli k mýtizácii mesta ako „Manchestru Východu“.

Roku 1899 Władysław Reymont zvečnil Lodž v románe Zasľúbená krajina, od ktorého sa odvíjala jeho neskoršia zlá povesť. Priemyselný rozvoj Lodži znamenal zároveň začiatok etnickej a spoločenskej diverzifikácie mestskej spoločnosti, združujúcej Poliakov, Nemcov, Židov, Rusov, resp. podnikateľov, robotníkov a úradníkov. Tento proces skončil po nemeckej okupácii a zriadení geta Litzmannstadt. Zloženie obyvateľstva sa definitívne zmenilo v dôsledku vyháňania, násilného sťahovania a deportácií, resp. likvidácie Židov.

Interpretácia histórie a kultúry spomínania v niekdajšom multietnickom meste Lodž vychádzala po roku 1945 z kategórií národ a trieda, ktoré boli neustále vo zvláštnom, hoci meniacom sa vzťahu. V čase existencie Poľskej ľudovej republiky sa multietnická minulosť predvojnovej Lodži buď zamlčiavala, alebo mala dokumentovať marxistické triedne protiklady tým, že sa konštruovali národné antagonizmy. Po príklone k multietnickému dedičstvu mesta po roku 1989 sa začal opäť zdôrazňovať „meštiansky étos podnikateľa“. Budovanie pozitívnej lokálnej identity Lodži, dovolávajúcej sa (idealizovaného?) obrazu tolerantnej, multikultúrnej kapitalistickej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia, napokon viedlo k tomu, že sa z neho stali prvky vytvárania imidžu a mestského marketingu..

Dizertačný projekt analyzuje tento meniaci sa pohľad na národnosť a triedu po roku 1945 na príklade vybraných miest pamäti mnemotopu Lodž. Tým sa do centra pozornosti dostávajú jednak spomienkové toposy, ktoré pomáhajú vysvetliť zmeny spomínania – národná homogenita, resp. etnická diverzita; triedny boj, resp. revolúcia, tolerancia a spoločenstvo; pauperizácia, resp. súkromná dobročinnosť; „masa“ resp. indivíduum; robotnícka česť, resp. podnikateľský duch. Miesta pamäti sú na druhej strane chápané aj ako priesečníky lokálnych, národných a globálnych diskurzov a záujmov spomínania.

Z tohto dôvodu sa pozornosť upriamuje na štátnych a súkromných nositeľov spomienok a ich špecifických zámerov vnútri i mimo mesta. Projekt preto presahuje lokálny kontext a sľubuje rozšíriť poznanie o fungovaní procesov interetnickej a medziinštitucionálnej transmisie spomínania.

Projekt sa zaoberá reprezentáciami a praktikami osvojovania českého pohraničia od roku 1945 až do súčasnosti. V popredí stoja konštrukcie lokálnych, regionálnych a národných identít.

Tento proces, ktorý sa začal bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny znovu začlenením roku 1938 Nemecku odstúpených československých území, sa skúma na príklade severočeského mesta Ústí nad Labem. Prevažná časť nemecky hovoriaceho obyvateľstva bola vysťahovaná, v meste zostala asi len štvrtina obyvateľov, ktorí v ňom žili pred skončením druhej svetovej vojny. Na nových obyvateľov bolo treba uskutočniť nábor, iní sa vrátili z vnútrozemia.

Predmetom analýzy bude s tým spojená reinterpretácia lokálnej a regionálnej minulosti prostredníctvom rozprávania, symbolov, kultúrnych ustanovizní a historických zobrazení ako aj prostredníctvom pamäťovej politiky s dôrazom na napätie medzi nariadeniami ústredia, ich lokálnou realizáciou a každodenným adaptovaním.